Otto Kernberg: „Viem o láske viac ako Freud“
„Často terapeutom bráni v skúmaní s*xuality to, že sami nevedia klásť správne otázky,“ tvrdí psychoanalytik Otto Kernberg. Rozprávali sme sa s ním o zrelom milovaní, detskej s*xualite a tom, kde sa Freud mýlil.
On má výrazné rysy tváre a pronicavý pohľad. V veľkom rytom kresle s vysokým operadlom pripomína Volanda z Bulgakovovho diela. Len namiesto kúzelníckeho predstavenia s nasledujúcim odhalením, podrobuje detailnej analýze prípady z vlastnej praxe a praxe prítomných psychoterapeutov.
No v tom, s akou ľahkosťou Otto Kernberg preniká do hĺbok tak tajomnej témy ako s*xualita, je tiež určite niečo magické. Vytvoril modernú psychoanalytickú teóriu osobnosti a vlastnú psychoanalytickú metódu, navrhol nový prístup k terapii poruch osobnosti a nový pohľad na narcizmus. A potom náhle zmenil smer výskumu a potešil všetkých knihou o láske a s*xualite. Aj jeho psychologickí kolegovia, ale aj básnici, by mohli závidieť jeho schopnosti porozumieť najjemnejším nuansom týchto citlivých vzťahov.
Do akej miery je ľudská s*xualita predmetom vedeckého výskumu?
Otto Kernberg: Problémy vznikajú pri štúdiu fyziologických procesov: musia sa nájsť dobrovoľníci, ochotní vykonávať lásku s senzormi, so špeciálnym vybavením a pod dohľadom vedcov. Ale z hľadiska psychológie nevidím žiadne problémy, okrem jedného: psychológovia a terapeuti často majú hanbu kladením správnych otázok o s*xuálnom živote.
Psychológovia? Nie sú to ich klienti?
V tom spočíva problém! Hanbia sa nie toľko klienti, ako samotní psychoterapeuti. A úplne zbytočne: ak položíte správne otázky, ktoré vyplývajú z logiky rozhovoru, určite získate potrebné informácie. Zrejme mnohým terapeutom chýba skúsenosť a znalosti, aby pochopili, aké otázky o s*xuálnom živote klienta treba položiť – a kedy.
Je dôležité, aby terapeut bol inteligentný, emočne otvorený a mal dostatočnú osobnostnú zrelosť. Zároveň musí mať schopnosť vnímať a prijímať primitívne pocity, nebyť príliš skľúčený a obmedzený.
Existujú oblasti života, ktoré nie sú predmetom výskumu?
Myslím si, že by sme mali skúmať všetko. A hlavnou prekážkou sú postavy spoločnosti k určitým prejavom s*xuality. Nie vedci, nie psychoanalytici alebo klienti brzdia takéto výskumy, ale spoločnosť. Neviem, ako to je v Rusku, ale v USA je dnes napríklad nemožné skúmať všetko, čo súvisí so s*xualitou u detí.
Trvalé vzťahy môžu viesť k dosiahnutiu zrelého s*xuálneho milovania. A môžu aj nie.
Ironiou osudu je, že práve americkí vedci boli kedysi pioniermi v tejto oblasti poznania. Ale skúste teraz požiadať o financovanie na výskum súvisiaci s detskou s*xualitou. V najlepšom prípade nedostanete peniaze, v najhoršom vás môžu oznámiť polícii. Preto sa takéto výskumy prakticky nevedú. Avšak sú dôležité pre pochopenie toho, ako sa s*xualita vyvíja v rôznom veku, a najmä toho, ako sa formuje s*xuálna orientácia.
Ak hovoríme nie o deťoch, ale o dospelých: do akej miery je koncept zrelého s*xuálneho vzťahu, o ktorom veľa píšete, spojený s biologickým vekom?
Fyziologicky sa človek stáva zrelým pre s*xuálnu lásku v období dospievania alebo na začiatku dospelosti. Ak však trpí ťažkým poruchou osobnosti, dosiahnutie zrelosti môže trvať dlhšie. Zároveň však hrá dôležitú úlohu životný zážitok, najmä ak ide o ľudí s normálnou alebo neurotickou osobnosťou.
V každom prípade by sme nemali myslieť si, že zrelá s*xuálna láska – vzťahy sú dostupné len ľuďom vo veku 30 alebo 40 rokov. Takéto vzťahy sú úplne dostupné aj pre dvadsaťročných.
Kedyysi som si všimol, že stupeň osobnostnej patológie každého z partnerov nedovoľuje predpovedať, ako sa bude ich spoločný život vyvíjať. Stáva sa, že sa spoja dvaja absolútne zdraví ľudia a je to peklo. A niekedy majú obaja partneri ťažké poruchy osobnosti, ale skvelý vzťah.
Akú rolu zohráva dlhodobá spoločná existencia s jedným partnerom? Môžu tri neúspešné manželstvá „v súhrne“ poskytnúť potrebné skúsenosti, ktoré povedú k zrelej s*xuálnej láske?
Myslím si, že ak je človek schopný učiť sa, tak aj zo svojich neúspechov vyvodzuje ponaučenie. Preto aj neúspešné manželstvá pomôžu človeku zrelšie sa stať a zabezpečiť úspech v novom partnerstve. Ak však má človek vážne psychologické problémy, nezískava žiadne poznatky a len zo svojho manželstva do manželstva robí rovnaké chyby.
Stále vzťahy s rovnakým partnerom môžu rovnako viesť k dosiahnutiu zrelej s*xuálnej lásky. Môžu, ale nemusia, a to opäť zdôrazňujem: veľa závisí od typu psychologickej organizácie osobnosti.
Čo nové poznatky o láske a s*xualite poznáte, čo nevedel alebo nemohol vedieť napríklad Freud?
Musíme začať tým, že nevieme presne, čo vedel alebo nevedel Freud. Sám hovoril, že nechce písať o láske, kým pre neho nie je problémom. Ale v podstate takmer nič nepísal. Z toho môžeme usúdiť, že tento problém nevyriešil po celý svoj život. Nemá zmysel ho za to kritizovať: je to veľmi ľudské a vôbec nie prekvapujúce. Mnohí ľudia celý svoj život nemôžu tento problém vyriešiť.
Ale z vedeckého hľadiska dnes vieme o láske oveľa viac ako Freud. Napríklad si myslel, že keď investujeme libido do lásky, spotrebúvame jeho „zásoby“. To je hlboký omyl. Libido nie je ropou alebo uhlím, ktoré by mohli byť vyčerpané. Vstupovaním do vzťahov sa súčasne obohacujeme.
Freud tvrdil, že superego u žien nie je také silné ako u mužov. Aj to je omyl. Freud si myslel, že závislosť na penisu je mocná sila ovplyvňujúca ženy. A to je pravda, ale aj na mužov má vplyv závislosť na ženskej prirodzenosti, čo Freud ignoroval. Psychonálýza sa teda tieto roky nezastavila na mieste.
Tvrdíte, že sloboda v zrelých s*xuálnych vzťahoch umožňuje vzťah k partnerovi ako k objektu.
Iba hovorím, že v kontexte zdravých a harmónických s*xuálnych vzťahov môžu byť zapojené všetky s*xuálne impulsy: prejavy sadizmu, masochizmu, voyeurizmu, exhibicionizmu, fetišizmu a tak ďalej. Objektom uspokojenia týchto sadistických alebo masochistických túžob sa stáva partner. Je to úplne prirodzené, pretože akékoľvek s*xuálne impulzy vždy obsahujú zmes erotických a agresívnych komponentov.
V páre nie je nutné hlasovať za rovnakého kandidáta v voľbách. Dôležitejšie je mať podobné predstavy o dobre a zle.
Je dôležité si uvedomiť, že v zrelých vzťahoch partner, ktorý sa stáva objektom týchto impulzov, súhlasí s ich prejavom a cíti potešenie z toho, čo sa deje. V opačnom prípade sa samozrejme nedá hovoriť o zrelom vzťahu.
Čo by ste mladému páru mohli priať na predvečer ich svadby?
Prial by som im, aby si užívali seba navzájom. Neobmedzovali sa predsudkami o tom, čo je správne a nesprávne v s*xe, aby sa nebáli fantazírovať, hľadať a nachádzať potešenie. Okrem toho je dôležité, aby ich každodenný život bol založený na zhode ich túžob. Aby mohli zdieľať povinnosti a spoločne riešiť pred nimi stojace úlohy.
A nakoniec by bolo skvelé, ak by ich systémy hodnôt aspoň nevstupovali do konfliktu. To však vôbec neznamená, že musia hlasovať za toho istého kandidáta vo voľbách. Dôležitejšie je, aby mali podobné predstavy o dobre a zle, o duchovných túžbach. Môžu sa stať základom pre spoločný systém hodnôt, pre kolektívnu morálku v rámci jedného konkrétneho páru. A to je najspoľahlivejšie základňa pre pevné partnerské vzťahy a najspoľahlivejšia ich ochrana.
9 PRÍZNAKOV ZRELÉHO VZŤAHU
Ako zistiť, ako dobre fungujú naše vzťahy? Tu je deväť charakteristických znakov zrelej lásky, ktoré popisuje psychoanalytik Otto Kernberg.
1.Záujem o plány partnera (bez ničivého závisti).
2.Základná dôvera: vzájomná schopnosť byť otvorení a úprimní, aj vo vzťahu k vlastným nedostatkom.
3.Schopnosť skutočného odpustenia, na rozdiel od masochistického podriadenia sa alebo odmietania agresivity.
4.Skromnosť a vďačnosť.
5.Spoločné ideály ako základ spoločného života.
6.Zrelá závislosť; možnosť prijať pomoc (bez hanby, strachu alebo viny) a poskytnúť pomoc; spravodlivé rozdelenie úloh a povinností – na rozdiel od boja o moc, obvinení a hľadania správnych a vinníkov, ktoré vedú k vzájomnému sklamanie.
7.Trvalá s*xuálna vášeň. Láska k druhému, napriek telesným zmenám a fyzickým nedostatkom.
8.Uznávanie nevyhnutnosti strát, žiarlivosti a nutnosti chrániť hranice páru. Pochopenie, že iný nás nemôže milovať presne tak, ako my milujeme jeho.
9.Láska a trúchlenie: v prípade smrti alebo odchodu partnera nám strata umožňuje úplne pochopiť, aké miesto zaujímal v našom živote, čo vedie k prijatiu novej lásky bez pocitu viny.
Odborník
Otto Kernberg – doktor medicíny, bývalý prezident Medzinárodnej psychoanalytickej asociácie, tréner-analytik a supervízor v Centre psychoanalytického vzdelávania a výskumu Kolumbijskej univerzity (USA), profesor psychiatrie na Kornell univerzite a riaditeľ Ústavu porúch osobnosti v Westchesteri. Je autorom a spoluautorom 30 kníh a je jedným z najvýznamnejších odborníkov v oblasti hraničných porúch osobnosti. Je tvorcom súčasnej psychoanalytickej teórie osobnosti. Venuje sa skúmaniu patologického narcizmu, ako aj agresie, deštruktívnosti, lásky a s*xuality v norme a patológii. Jeho práce sa dostali do mnohých učebníc psychológie a psychoterapie.